„A ty si čia?“ zvyknú sa pýtať staršie panie malých detí. Deti sa však neunúvajú vysvetľovať, do ktorej rodiny patria, ale odpovedajú veľmi úprimne a jednoducho: „Mamina!“
„A mama sa ako volá?“ vyzvedá teta ďalej, lebo tá tvárička sa jej zdá povedomá. Ale ani tu sa nedočká triezvej odpovede. „Mama,“ dozvie sa bez zaváhania. Nanajvýš sa možno dopátra ku krstnému menu, ktorým mamu oslovuje ocko. Ktoré dieťa by už len prezrádzalo priezvisko?
♥♥♥
„A to sú čie?“ pýtali sa ma susedky, keď som s dievčatami po dlhej a chorľavej zime vyliezla z domu. Boli vtedy u nás asi 3-4 mesiace. „Naše!“ uistila som ich; veď som ich neukradla, ani si ich nepožičala na parádu. „Ale…, to sú rómske, že?“ potrebovali si doplniť informácie. „No…, áno,“ neprotestovala som a milo som sa na všetečné tety usmiala. Nemysleli to zle. Mám radšej ľudí typu „čo na srdci, to jazyku“ ako „mŕtvych chrobákov“, ktorí sa tvária, že vás ignorujú, ale hlava sa im prehrieva z toľkého množstva nezodpovedaných otázok.
Rómovia v tomto smere nemajú problém. Kým ostatní by váhali, či by tie deti predsa len nemohli byť moje biologické (veď môžem mať tmavšieho muža), oni sú si na prvý pohľad istí, že „tie deti sú z ich fajty“. Stretli sa s tým už viacerí rodičia, ktorí si osvojili rómske alebo polorómske dieťa. Dokonca malo aj svetlejšiu farbu pleti, aj tak sa naň okolostojaci Rómovia na zastávke potmehúdsky zapozerali a bez okolkov sa opýtali: „A to je vaše?“ Nasledoval úsmev, sprisahanecké žmurknutie a jednoznačná odpoveď adoptívnej mamy: „Naše!“ Obe strany však vedeli, čo to znamená.
♥♥♥
Minulé leto sa nás jedna pani na výlete opýtala: „To sú dvojičky? Nehnevajte sa, že som taká zvedavá, ale vy ste ich kojili spolu či po jednej?“ Dievčatá boli vtedy u nás necelý rok. Prešli sme si s nimi riadnou krízou a konečne sme nadobúdali pocit, že začíname tvoriť jednu rodinu. Asi to tak pôsobilo už aj navonok. Rozosmiali sme sa a vyšli s pravdou von.
Objektívne sa dievčatá na nás veľmi nepodobajú. Majú tmavšiu pleť, tmavé vlasy aj oči. Manžel má síce tiež tmavé vlasy a obaja so synom sa vedia pekne opáliť (ja som ako Snehulienka po celý rok), ale nejakú väčšiu podobu sme tam vtedy ešte nevideli. Dnes sa mi tá podoba zdá neuveriteľná. Kamarát tvrdí, že vraj vybledli (chlapi majú s tými farebnými odtieňmi odjakživa problémy). Ale odhliadnuc od toho, preberajú naše gestá, mimiku, opakujú slová, kopírujú bratove ťahy, móresy, žartíky. Sú ako kopírky! Sú naše „se vším všudy“!