Atypická cesta k dieťaťu (rozhovor)

Janka, dnes máš krásnu rodinku – manžela a tri vydarené deti. Ešte pred pár rokmi to však vyzeralo úplne inak. Tridsiatka na krku a vlastná rodina v nedohľadne. Prečo si sa ako mladá a slobodná baba rozhodla pre adopciu. Čo ťa to napadlo?

Rozhodnutiu pre adopciu predchádzalo dlhšie obdobie, kedy som študovala na vysokej škole a dennodenne som kráčala po jednej ulici, na ktorej bol detský domov. Už vtedy som nad tými detičkami, čo tam bývajú, rozmýšľala. Mala som vnútorný pocit, že na mňa kričia, aby som si ich vzala domov. Vtedy prišla tá prvá myšlienka, že možno raz…, veď prečo nie…?

Potom som stretla ľudí, ktorí ma správne nasmerovali, a dozvedela som sa, že aj slobodní ľudia si môžu vziať k sebe dieťatko, buď do pestúnstva alebo do adopcie. Dlho som nad tým uvažovala, ako by som to finančne sama zvládla, ako to bude ďalej s mojou prácou aj s mojím osobným životom, pár nocí som prebdela, a potom som sa rozhodla, že to skúsim.

Aká bola reakcia rodičov a okolia? Stretla si sa aj s nepochopením, či odsúdením? Ako si sa s tým vysporiadala?

Rodičia môj čin schvaľovali. Problém nastal len vtedy, keď som im povedala, že som sa rozhodla pre rómske dieťatko. Najmä mama bola v pochybnostiach, či sa s tým vysporiada a či zvládne prijať také dieťa. Média a prostredie ľuďom vštepujú rôzne nezmysly ohľadne rómstva, a potom to na človeka vplýva a bojí sa aj toho, čo nemusí.

Prvú interakciu s vtedy 5-mesačným bábätkom som zvládla sama za pomoci občianskeho združenia Návrat. Na druhé stretnutie som išla s mojím vtedajším priateľom. Ten bol z celej situácie zhrozený. Musela som ho prosiť, aby si vôbec vzal dieťa k sebe na ruky. Keď sme prišli domov, narozprával mojej mame, akú hroznú vec idem urobiť a že by to mala sama vidieť a zažiť. Možno aj vďaka tomu mi došlo, akí sme hrozne odlišní, a krátko na to sme sa aj naozaj rozišli. Tretiu interakciu som napokon absolvovala s mojou mamou. Mala hrču v krku, tak sa bála. Ale nikdy nezabudnem na ten moment, keď sa otvorili dvere a môj syn ju očaril tým svojím úsmevom. Okamžite si ho vzala na ruky, ani len nezaplakal. A od tej chvíle bol náš. Matej si ju získal sám, ja som pre to nič neurobila. A podotýkam, že počas tretej interakcie som ho skoro vôbec nemala na rukách, lebo mama mi ho nechcela dať. Bol to pre mňa taký veľký zázrak zhora. 🙂

Keď to teda zhrniem: Rodičia to zvládli fajn, aj ocino. Aj priatelia. A nepochopenie z okolia ma veľmi nezaujímalo, keďže okolie s nami nežije a nepomáha… 😉

Nebolo to teda jednoduché rozhodnutie. Čoho si sa do budúcna najviac obávala?

Asi najviac mi vŕtalo v hlave ekonomické zabezpečenie. Ale učila som sa v tom spoliehať na Boha. A stále som túžila sa vydať (aj napriek pripomienkam, že ako slobodnú matku s rómskym dieťaťom ma už asi nikto nebude chcieť), takže som tušila, že zatiaľ nemusím hľadať celoživotné riešenia. A naozaj sa Boh o všetko postaral… 

Osvojila si si rómskeho chlapca. Ako ste si s Matejom na seba zvykali? Ako ho prijalo okolie? Riešili ste niekedy nejaké problémy týkajúce sa jeho osvojenia a rómstva?

Nikdy som nemala pocit, žeby som si na syna musela zvykať. Ani on na mňa. Mám pocit, akoby sa mi narodil. A že je rómsky, nad tým bežne ani neuvažujem, aj keď sa teda spolu o tom otvorene rozprávame.

Myslím, že okolie ho prijalo fantasticky. Nejaké veľké problémy s rómstvom sme ešte neriešili, ale je vo veku (6 rokov), kedy sa začína intenzívnejšie pýtať na svoj pôvod a uvedomovať si tmavšiu farbu svojej pleti.

Naozaj si nikdy nemala pocit, že si sa ako slobodná matka s rómskym dieťaťom na krku u potenciálnych partnerov načisto odpísala? Ako sa ti podarilo nájsť Tomáša? Nemal s tým problém?

Nie, nemala som pocit, že som úplne odpísaná a už nemôžem mať normálne manžela a Matej otca. Ale pomohla mi nádej plynúca z viery, že keď už mi Boh vložil túžbu mať syna z adopcie a dať mu teplo domova a lásku, tak podobne mi splní aj túžbu po úplnej rodine.

Tomáš prišiel naozaj ako dar z neba! Spoznali sme sa moderným spôsobom (cez internet). Bol veriaci a rešpektoval moje adoptované dieťa. Že je rómskeho pôvodu, som mu povedala až pri prvom osobnom stretnutí. Ale vôbec mu to nevadilo. Obaja si hneď padli do oka a ešte sme ani neboli svoji, Matej mu už hovoril „tato“.

Ako ste si predstavovali spoločnú budúcnosť, keď ste sa po niekoľkomesačnom vzťahu vzali?

Vzali sme sa veľmi rýchlo. Keďže sme už boli obaja starší, zrelí, nemali sme nad čím uvažovať. A mali sme už aj dieťa, keď sa to tak vezme. J Nemalo pre nás význam naťahovať čas a rozhodnutie dlhým chodením.

Predstava o budúcnosti bola jednoduchá: mať veľa detí a ľúbiť sa do konca života! J Teraz máme okrem Mateja dve biologické dievčatá a každý deň sa pri nich poriadne zapotíme. A uvidíme čo prinesie budúcnosť…

Vnímate v každodennom živote nejaký rozdiel medzi adoptovaným synom a biologickými dcérami?

Rozdiel medzi nimi? Chlapec je pre mňa veľkou pomocou a požehnaním. S prostrednou výmyselníčkou musíme stále niečo riešiť, lebo za okamih je schopná vyviesť nemožné, takže ju ani na sekundu nemôžeme spustiť z očí. A tá najmenšia je ešte príliš malá a potrebuje stálu opateru.

Rozdiel momentálne vidím aj v tom, že Matej nás rešpektuje ako rodičov, a dievčatá nie! J Tak sa s nimi viac trápime a zaberú nám viac času ako jedno adoptované dieťa. Ale to môže byť jednoducho vekom.

Inak, Matej je neuveriteľne ukecaný! Aj v škôlke, keď učiteľka ukončí debatu, on musí mať ešte posledné slovo. Ale že by to bol nejaký rómsky syndróm, to by som netvrdila. 

Prezradíte nám ešte, čo je pre vás v živote najdôležitejšie? Kde beriete tú motiváciu a odvahu?

My sme veriaci a to, čo máme, vnímame ako dar od Boha. Takže: vzťah s Bohom – z toho čerpáme aj dávame.

Janka, ďakujem ti za úprimnosť a ochotu sa podeliť sa s kúskom svojho životného príbehu. Verím, že chytí za srdce a inšpiruje minimálne k odvážnym myšlienkam, možno aj skutkom… 😉

Pozdravujeme manžela, detičky a prajeme všetko dobré!