Vždy som snívala, že raz budem mať krásnu veľkú rodinu. Deti budú šantiť na dvore a ja si budem užívať ten idylický pohľad z lavičky za domom v objatí svojho muža. Takto jednoducho som si predstavovala šťastie. Ešte som však netušila, koľko času a energie ma bude stáť to, kým budem môcť o sebe povedať, že som šťastnou mamou trom úžasným deťom.

Báječný muž, rozprávková svadba, dobrodružná svadobná cesta a bežný život. Dni, týždne, mesiace a roky, dlhočizné roky! Cítila som sa stále viac opustená a prázdna. Nebola to samota ani problémy vo vzťahu. Len som vnímala, že mi chýba čosi podstatné. Ráno som znechutene odchádzala do práce a cestou mestom som poškuľovala po každej zaguľatenej žene. So sklopenými očami som obchádzala odguľatené matky s malými pokladmi v kočíkoch či v babyšatkách. Túžila som byť mamou!

Mesiac čo mesiac som sa dozvedala radostné novinky o mojich spolužiačkach, kolegyniach, dokonca mi v priebehu polroka otehotneli tri švagrinky. Nebola som schopná úprimne sa tešiť s nimi. Trápili ma výčitky svedomia, ale tej závisti som sa nevedela zbaviť. Každý mesiac som sa nádejala, že prišiel rad už aj na mňa. Potom však prišla menštruácia a nádej umrela, umrela a zase umrela.

Keby mi povedali, že deti nikdy mať nebudem, musela by som sa s tým vyrovnať. Ale takto? Podstúpila som tri operácie kvôli zrastom, prišla o pravý vajíčkovod, bola som na liečení v Lúčkach a každý lekár mi vždy vravel: „Snažte sa, možno…“. Možno pôjdem čoskoro na materskú, možno som už tehotná, možno by som si mala dávať väčší pozor… Tá neistota ma zožierala a tá opakovane umierajúca nádej ma zabíjala.

Utešovala som sa, že dieťa predsa nie je zmyslom života. Snažila som sa robiť nejakú zmysluplnú činnosť, ale nič nedokázalo vyplniť to prázdne miesto v mojom živote. Len sa na chvíľu prehlušilo to neznesiteľné bezobsažné vákuum. Skúšali sme rôzne metódy, dobre mienené rady, plánovali si najvhodnejšie dni, oddychovali sme a snažili sa na to nemyslieť. Občas ma zmohli emócie, ale inak som sa dusila za svojou zamrznutou fasádou. Nič sa mi nezdalo natoľko zmysluplné, ako byť pre niekoho mamou.

Keď nám ponúkli umelé oplodnenie, po pár dňoch zvažovania sme si uvedomili, že tadiaľ naša cesta nevedie. Sama by som nechcela vzniknúť v sterilnej sklenenej miske v labáku, prípadne si odžiť pár mesiacov života ako zmrazené embryo v mrazničke. Začala som sa pohrávať s myšlienkou adopcie. Spomenula som si, ako som v sedemnástich rokoch prekonala silný zápal močových ciest a srdcervúco oplakala upozornenie, aby som si dávala pozor, lebo raz nemusím mať deti. Vtedy ma upokojilo až detsky naivné rozhodnutie: „Keby som raz nemohla mať deti, tak si ich adoptujem!“

Myšlienka adopcie spočiatku manžela vôbec nenadchla. Nikdy v živote sa nad tým nezamýšľal. Nechcela som na neho v žiadnom prípade tlačiť, len som mu úplne spontánne a nezáväzne rozprávala o tom, čo som si na túto tému čítala a pozerala na internete. Ľady sa pomaly lámali a začali sme o tom otvorene komunikovať. Obaja sme totiž túžili po veľkej rodine a čakať do poslednej chvíle nám nedávalo zmysel. Nakoniec sme si povedali, že ak do konca roka neotehotnieme, dáme si žiadosť o adopciu.

Po Novom roku sme zašli na úrad práce po papiere a začali sme sa pripravovať na adopciu. Bolo treba doložiť niekoľko potvrdení a dokladov, strpieť kontrolu bytu, absolvovať minimálne 26-hodinovú prípravu, až nás nakoniec zaradili do zoznamu žiadateľov. Od prvej chvíle som sa cítila ako tehotná. Namiesto prehliadok u gynekológa a predpôrodného kurzu som síce mala iné aktivity, ale priamo v srdci mi rástlo dieťa.

Spočiatku som mala dosť veľké obavy: „Budem to dieťa milovať? Bude sa mi páčiť? Bude šikovné a zdravé? A čo na to povie okolie?“ Obaja sme mali milión otázok typu: „Čo, keď…?“Veľmi nám v tomto smere pomohla odborná príprava v občianskom združení Návrat a takisto stretnutie s jednou rodinkou, ktorá mala dve adoptované deti. Žasli sme, ako sa ich dievčatá bezstarostne hrali, spontánne vykrikovali „mami, oci“ a so všetkou samozrejmosťou sa prišli k rodičom viackrát pritúliť. Dozvedeli sme sa, ako u nich prebiehal celý proces osvojenia a otvorene nám pomenovali špecifické problémy, s ktorými sa stretli.

Kým sme to nevideli, nevedeli sme si to naživo predstaviť. Zrazu sme však zistili, že adopcia môže byť prirodzenou súčasťou života. Naše strachy sa postupne rozplývali. Ustupovali túžbe toto naše dieťa spoznať. Rástlo nám v srdci a zamilovali sme si ho. Prestávalo nám byť cudzie. Bolo naše, aj keď sme nevedeli kedy a odkiaľ príde. Modlili sme sa zaň a túžobne sme ho očakávali.

Z úradu nám volali trikrát. Raz sme ponuku odmietli, raz nám ponúkli dieťa omylom. Áno, aj to sa stáva… Pri treťom telefonáte sme si nerobili veľké nádeje. V kancelárii nám ukázali dokumentáciu a čierno-bielu rozmazanú fotku bábätka. Chceli sme ho vidieť. Vybavenie návštevy, ktorá by mohla zabrať jeden telefonát a asi 90-minútovú cestu, trvalo 10 dní! Viete si to predstaviť márniť toľký čas s pocitom, že tam na vás možno čaká vaše vytúžené dieťatko?

Emócie sme držali na uzde a rozumovo sme sa upokojovali tým, že ešte nič nie je isté. Dohodli sme sa, že počas návštevy sa budeme snažiť zistiť o dieťatku čo najviac a rozhodneme sa až potom, keď budeme zase sami bez pozorovateľov. Modlila som sa: „Bože, ak je to naše dieťa, daj nech sme si obaja istí na 100%.“ Dovtedy som neverila v lásku na prvý pohľad; očakávala som, že budem mať nejaké otázky a pochybnosti.

Keď nám v deň D dali do náručia nášho 3-kilového syna, boli sme unesení. Ten pocit zmätenia a radosti, paniky i nadšenia, na to do smrti nezabudnem. Keď sme vyšli pred detský domov, obaja sme na 200% vedeli, že je to on – naše vytúžené dieťa, ktoré sme niekoľko mesiacov nosili v srdci ♥.

O tri týždne sme si malého Števka doviezli domov. Odvtedy sa náš život tak neuveriteľne zmenil, že je to jednoducho zázrak. Roztopilo sa mi srdce. Rozkvitla som. Akoby som našla samu seba, dozrela som v ženu. Prospelo to aj nášmu manželstvu; oveľa viac sme sa zrazu smiali a prestali sme riešiť somariny. Dodalo nám to odvahu v oblastiach, ktoré s tým zdanlivo vôbec nesúviseli (predali sme byt, kúpili sme si dom, odsťahovali sme sa na dedinu, zmenili prácu). Toľko som sa toho naučila o láske, trpezlivosti, radosti. Materstvo mi odkrylo moje slabiny, na ktorých som mohla popracovať, a objavila som v sebe skryté zdroje.

Po štyroch rokoch sme prijali do rodiny dve dievčatká – dvojičky. Mali už vyše roka a ich proces adaptácie bol pre nás fakt dlhý a vyčerpávajúci. Prešli sme si s nimi deprivačnou úzkosťou, súrodeneckou žiarlivosťou, vývinovou regresiou. Ale to už je úplne iný príbeh a ďalšia cenná skúsenosť. Dnes sme zohratá partia a vieme, že patríme k sebe. Z vďačnosti človeku až slza vybehne… Žijem zmysluplný a plnohodnotný život!

V našom okolí sme sa stretli s viacerými pármi alebo osamelými ženami, ktorých myšlienka adopcie zaujala. Vždy mali podobné otázky a vždy sme sa snažili ich pravdivo a otvorene zodpovedať. Netvrdím, že adopcia je cesta pre každého, to určite nie. Ale niekto túto možnosť zavrhne len kvôli strachu a nezodpovedaným otázkam. A to je taká škoda!

Preto som sa rozhodla napísať e-book Nebojte sa adopcie, kde som opísala tajomstvá adopcie od prvotného rozhodnutia cez celý proces až po zdarný záver. Vychádzam nielen z vlastnej skúsenosti, ale aj zo skúseností párov, s ktorými sa stretávame na kluboch a pobytoch náhradných rodín.

Verím, že vám odpoviem na vaše otázky, a ak je to cesta pre vás, posmelím vás urobiť prvé kroky. Budem rada, ak sa opusteným rodičom podarí nájsť to svoje dieťatko, a opustenému dieťaťu skvelí a milujúci rodičia.