od Magdaléna Rusiňáková | 9. feb, 2019 | Inšpirácie a zamyslenia
Neviem, čím to je, ale pred Vianocami zvykne ľudí prepadať taká divná choroba – dali sme jej názov „vianočná megalománia“.
Symptómy:
Prvotné príznaky sa prejavujú v rôznych oblastiach, napr. práca, upratovanie, dekorácie, pečenie a varenie, jedenie, nakupovanie a i. Človek má zrazu nutkavý pocit, že musí viac pracovať, aby mohol viac kupovať; viac upratovať, viac zdobiť; viac variť, viac jesť; jednoducho všetkého viac – viac – viac!
Druhým symptómom je, že človek sa postupne stáva hluchým a slepým voči tým naozaj podstatným veciam, ako sú ľudia a vzájomná blízkosť, pokojná atmosféra, výbuchy smiechu a mnoho malinkatých maličkostí, ktoré vedia vyčariť úsmev na tvári.
Tretím symptómom je apatia. Človek je ako robot – bezcitný, chladný, ale maximálne pripravený. Ak totiž nebude všetko tak ako má byť, nebudú Vianoce. Je to terminálne štádium, kedy je už ťažké človeku pomôcť, a trpí tým celá rodina. Ale tým vás nechcem strašiť, to len pre úplnosť diagnózy.
Prevencia:
Prvotnou prevenciou je kvalitný imunitný systém – treba si budovať imunitu voči reklamám, čo na nás vyskakujú na každom rohu pomaly už od septembra.
Odporúča sa tiež posilňovať a cvičiť vôľu a sebaovládanie, aby sme nerobili, čo sa musí, ale to čo chceme a je potrebné.
Veľmi dobre pôsobí aj otužovanie vedomia vlastnej hodnoty, ktoré nie je definované tým, čo máme, ale kým sme.
Liečba:
Liečba môže byť nákladná a dlhá. V ojedinelých prípadoch sa dá dosiahnuť aj rýchle uzdravenie; žiaľ, také pozitívne zmeny bývajú častokrát spôsobené negatívnou šokovou terapiou, kedy dochádza k chorobám a iným nepríjemným udalostiam v blízkom okolí pacienta.
Preto je lepšie postupovať nasledovne:
- chorobu si uvedomiť a priznať,
- aktívne hľadať pomoc, príp. poprosiť o pomoc niekoho, kto už bol z choroby vyliečený,
- na čas obmedziť všetky vnemy, ktoré vedú k nežiadaným nutkavým pocitom vianočnej megalománie,
- prežiť odvykaciu kúru a pochopiť, že Vianoce budú aj bez vianočnej megalománie, a dokonca budú krajšie,
- nastaviť si nový abstinenčný režim… 🙂 …a prísne ho dodržiavať!
Úprimne vám prajem, aby ste touto chorobou netrpeli vy ani vaše okolie.
Ak však máte indície, že ste už vírusom vianočnej megalománie nainfikovaní, nepanikárte. Priznajte si chorobu hneď v jej počiatkoch a liečte sa. Prajem vám krásne a abstinujúce Vianoce! ♥♥♥ 😛 ♥♥♥
od Magdaléna Rusiňáková | 1. feb, 2019 | Inšpirácie a zamyslenia, Rozhovory
Atypická cesta k dieťaťu (rozhovor)
Janka, dnes máš krásnu rodinku – manžela a tri vydarené deti. Ešte pred pár rokmi to však vyzeralo úplne inak. Tridsiatka na krku a vlastná rodina v nedohľadne. Prečo si sa ako mladá a slobodná baba rozhodla pre adopciu. Čo ťa to napadlo?
Rozhodnutiu pre adopciu predchádzalo dlhšie obdobie, kedy som študovala na vysokej škole a dennodenne som kráčala po jednej ulici, na ktorej bol detský domov. Už vtedy som nad tými detičkami, čo tam bývajú, rozmýšľala. Mala som vnútorný pocit, že na mňa kričia, aby som si ich vzala domov. Vtedy prišla tá prvá myšlienka, že možno raz…, veď prečo nie…?
Potom som stretla ľudí, ktorí ma správne nasmerovali, a dozvedela som sa, že aj slobodní ľudia si môžu vziať k sebe dieťatko, buď do pestúnstva alebo do adopcie. Dlho som nad tým uvažovala, ako by som to finančne sama zvládla, ako to bude ďalej s mojou prácou aj s mojím osobným životom, pár nocí som prebdela, a potom som sa rozhodla, že to skúsim.
Aká bola reakcia
rodičov a okolia? Stretla si sa aj s nepochopením, či odsúdením? Ako si sa
s tým vysporiadala?
Rodičia môj čin schvaľovali. Problém nastal len vtedy, keď
som im povedala, že som sa rozhodla pre rómske dieťatko. Najmä mama bola v
pochybnostiach, či sa s tým vysporiada a či zvládne prijať také dieťa. Média
a prostredie ľuďom vštepujú rôzne nezmysly ohľadne rómstva, a potom to na človeka
vplýva a bojí sa aj toho, čo nemusí.
Prvú interakciu s vtedy 5-mesačným bábätkom som zvládla sama za pomoci občianskeho združenia Návrat. Na druhé stretnutie som išla s mojím vtedajším priateľom. Ten bol z celej situácie zhrozený. Musela som ho prosiť, aby si vôbec vzal dieťa k sebe na ruky. Keď sme prišli domov, narozprával mojej mame, akú hroznú vec idem urobiť a že by to mala sama vidieť a zažiť. Možno aj vďaka tomu mi došlo, akí sme hrozne odlišní, a krátko na to sme sa aj naozaj rozišli. Tretiu interakciu som napokon absolvovala s mojou mamou. Mala hrču v krku, tak sa bála. Ale nikdy nezabudnem na ten moment, keď sa otvorili dvere a môj syn ju očaril tým svojím úsmevom. Okamžite si ho vzala na ruky, ani len nezaplakal. A od tej chvíle bol náš. Matej si ju získal sám, ja som pre to nič neurobila. A podotýkam, že počas tretej interakcie som ho skoro vôbec nemala na rukách, lebo mama mi ho nechcela dať. Bol to pre mňa taký veľký zázrak zhora. 🙂
Keď to teda zhrniem: Rodičia to zvládli fajn, aj ocino. Aj
priatelia. A nepochopenie z okolia ma veľmi nezaujímalo, keďže okolie
s nami nežije a nepomáha… 😉
Nebolo to teda jednoduché
rozhodnutie. Čoho si sa do budúcna najviac obávala?
Asi najviac mi vŕtalo v hlave ekonomické zabezpečenie. Ale učila som sa v tom spoliehať na Boha. A stále som túžila sa vydať (aj napriek pripomienkam, že ako slobodnú matku s rómskym dieťaťom ma už asi nikto nebude chcieť), takže som tušila, že zatiaľ nemusím hľadať celoživotné riešenia. A naozaj sa Boh o všetko postaral…
Osvojila si si
rómskeho chlapca. Ako ste si s Matejom na seba zvykali? Ako ho prijalo okolie?
Riešili ste niekedy nejaké problémy týkajúce sa jeho osvojenia a rómstva?
Nikdy som nemala pocit, žeby som si na syna musela zvykať.
Ani on na mňa. Mám pocit, akoby sa mi narodil. A že je rómsky, nad tým bežne ani
neuvažujem, aj keď sa teda spolu o tom otvorene rozprávame.
Myslím, že okolie ho prijalo fantasticky. Nejaké veľké
problémy s rómstvom sme ešte neriešili, ale je vo veku (6 rokov), kedy sa
začína intenzívnejšie pýtať na svoj pôvod a uvedomovať si tmavšiu farbu svojej
pleti.
Naozaj si nikdy nemala
pocit, že si sa ako slobodná matka s rómskym dieťaťom na krku u potenciálnych
partnerov načisto odpísala? Ako sa ti podarilo nájsť Tomáša? Nemal s tým
problém?
Nie, nemala som pocit, že som úplne odpísaná a už nemôžem
mať normálne manžela a Matej otca. Ale pomohla mi nádej plynúca
z viery, že keď už mi Boh vložil túžbu mať syna z adopcie a dať mu teplo
domova a lásku, tak podobne mi splní aj túžbu po úplnej rodine.
Tomáš prišiel naozaj ako dar z neba! Spoznali sme sa moderným
spôsobom (cez internet). Bol veriaci a rešpektoval moje adoptované dieťa. Že je
rómskeho pôvodu, som mu povedala až pri prvom osobnom stretnutí. Ale vôbec mu
to nevadilo. Obaja si hneď padli do oka a ešte sme ani neboli svoji, Matej
mu už hovoril „tato“.
Ako ste si
predstavovali spoločnú budúcnosť, keď ste sa po niekoľkomesačnom vzťahu vzali?
Vzali sme sa veľmi rýchlo. Keďže sme už boli obaja starší,
zrelí, nemali sme nad čím uvažovať. A mali sme už aj dieťa, keď sa to tak
vezme. J
Nemalo pre nás význam naťahovať čas a rozhodnutie dlhým chodením.
Predstava o budúcnosti bola jednoduchá: mať veľa detí a
ľúbiť sa do konca života! J
Teraz máme okrem Mateja dve biologické dievčatá a každý deň sa pri nich
poriadne zapotíme. A uvidíme čo prinesie budúcnosť…
Vnímate v každodennom živote nejaký rozdiel medzi adoptovaným synom a biologickými dcérami?
Rozdiel medzi nimi? Chlapec je pre mňa veľkou pomocou
a požehnaním. S prostrednou výmyselníčkou musíme stále niečo riešiť, lebo za
okamih je schopná vyviesť nemožné, takže ju ani na sekundu nemôžeme spustiť
z očí. A tá najmenšia je ešte príliš malá a potrebuje stálu opateru.
Rozdiel momentálne vidím aj v tom, že Matej nás
rešpektuje ako rodičov, a dievčatá nie! J Tak sa s nimi viac trápime a zaberú nám viac času
ako jedno adoptované dieťa. Ale to môže byť jednoducho vekom.
Inak, Matej je neuveriteľne ukecaný! Aj v škôlke, keď
učiteľka ukončí debatu, on musí mať ešte posledné slovo. Ale že by to bol
nejaký rómsky syndróm, to by som netvrdila.
Prezradíte nám ešte,
čo je pre vás v živote najdôležitejšie? Kde beriete tú motiváciu a odvahu?
My sme veriaci a to, čo máme, vnímame ako dar od Boha. Takže: vzťah s Bohom – z toho čerpáme aj dávame.
Janka, ďakujem ti za úprimnosť a ochotu sa podeliť sa s kúskom svojho životného príbehu. Verím, že chytí za srdce a inšpiruje minimálne k odvážnym myšlienkam, možno aj skutkom… 😉
Pozdravujeme manžela,
detičky a prajeme všetko dobré!
od Magdaléna Rusiňáková | 10. jan, 2019 | Inšpirácie a zamyslenia
Zistila som, že písať autenticky o adopcii je veľmi potrebné. Dlho som s tým váhala. Je to tak osobná téma, že som si to spočiatku vôbec nevedela predstaviť. Začína sa pri hlbokom sklamaní z neplodnosti a nenaplnenia túžby po rodine a končí pri zlyhaniach v rodičovstve. A kdesi pomedzi to sa prepletá s nádejou, obrovskou radosťou, úprimným detským úsmevom a smiechom a neuveriteľnou porciou obojstrannej lásky.
Raz napíšem knihu
Keď som chodila ešte na základnú, pamätám si, ako som jednej spolužiačke vravela, že raz napíšem knihu. O čom, to som vtedy netušila, ale tá tajná túžba vo mne roky driemala. Vlastne spala hlbokým spánkom a možno ani neverila, že by raz mohla byť viac než len nenaplneným detským snom.
Po vysokej škole som začala prekladať. Vtedy som si uvedomila, ako veľmi ma písanie baví. Čím viac cudzích príbehov som prekladala, tým častejšie sa vo mne prebúdzal pocit, že také niečo by som možno zvládla napísať aj sama. Len to moje sebavedomie…
Nakoniec ma oslovili zvonku. Dostala som ponuku spísať príbeh Anky Kolesárovej, ktorá bola v tom čase ešte len slovenskou adeptkou na blahorečenie. Zdalo sa mi to na začiatok príliš veľké sústo, ale viacerí ma presviedčali, že na to mám a mám to prijať. Tak sa mi teda splnil sen a v lete 2017 mi vyšla prvá kniha.
Pozitívne ohlasy boli pre mňa prospešným nakopnutím. Uvedomila som si, čo ma baví a čo by som chcela robiť. Len ako to realizovať?
Od neplodnosti až po šťastnú mamu troch adoptovaných detí
Ruka v ruke s touto rokmi pochovanou túžbou sa vyvíjal aj môj príbeh. V istom momente mi to všetko zaklaplo dohromady ako puzzle.
Už toľkokrát nás oslovili známi, či by sme im vedeli poradiť: Majú sestru alebo sesternicu, alebo kamarátku, roky sa snažia o dieťa a nič. Už uvažovali aj o adopcii, ale zatiaľ nevedia. Čo majú robiť? …ten istý príbeh s malými obmenami.
Čo majú robiť?
Čo majú robiť? – To ja neviem, to sa musia rozhodnúť sami. Len viem, že na internete tých informácii nie je veľa. Na stránkach úradov sa človek dočíta, čo všetko je potrebné doložiť ku žiadosti, ale nejaké informácie zo zdroja, tie si musí človek vyloviť z diskusných príspevkov.
Nám samým najviac pomohlo to, keď sme sa mohli pred prvou adopciou s jednou adoptívnou rodinou stretnúť. Boli otvorení a úprimní, povzbudzovali nás, aby sme sa bez hanby pýtali. Tak sme sa pýtali! Okrem odpovedí na otázky sme zažili aj to, ako doma fungujú. Že nie sú mimozemšťania, sú k sebe pravdiví a majú sa radi. Bola to skúsenosť na nezaplatenie.
Ak môžeme, pomôžeme
Dnes sme v tejto pozícii my. Odpovedáme, radíme, dokonca sme jeden manželský pár navštívili. Nie, nerobíme reklamu, veď vieme, že to nemusí byť jednoduché a ani to nemusí byť cesta pre každého! Ľudia nás oslovujú sami. A ak im nejako môžeme pomôcť, radi to urobíme.
Keď mi svitlo, že v tomto úzkom okruhu „dedina – práca – voľný čas“ sa nás ľudia pýtajú, ale na Slovensku je množstvo ľudí, ktorí sa nemajú koho spýtať, povedala som si, že začnem o tom písať. Áno, trochu sa bojím, som totiž strašný introvert a pred viac ako dvomi ľuďmi vám nič nepoviem. Mám rada svoje súkromie a nechcem žiť ako vo výklade.
Pravdupovediac som myšlienku písať blog dlho zavrhovala, potom som sa s ňou istý čas pohrávala, už som aj rozmýšľala nad vhodným pseudonymom. A nakoniec som si povedala, že to urobím, že vystúpim z tej komfortnej zóny a predstúpim pred dav. Práve pre to, čo sme vďaka adopcii dostali my. Možno aj pre to, že nejakému dieťaťu zvýšim šancu, aby našlo fantastických rodičov.
Stojí mi to za to!
Ale pssst! Nahlas mi o dave nehovorte, lebo ma vydesíte. Ja si to chcem vychutnávať takto z domu, z môjho bezpečného prístavu. Tu vám rada otvorím dvere, pozvem vás dnu, predstavím vám našu rodinku, ponúknem kávu, čaj, niečo pod zub a za večného prerušovania „mamí, tatí“ sa príjemne porozprávame.
Cíťte sa tu ako doma! 🙂
od Magdaléna Rusiňáková | 10. jan, 2019 | Inšpirácie a zamyslenia
Máme výnimočné deti! Za ten svoj krátky život už stihli mať tri mamy! 🙂
Na ich samom začiatku stála biologická matka. Deti boli v brušku a nemali dôvod riešiť, či je všetko v poriadku. Bolo to, ako bolo. Tu dostali základné predispozície, ktoré majú zapísané v DNA – ako budú vyzerať, na aké choroby budú mať nábeh alebo v čom budú obzvlášť talentované. Tu zažili svoj prvý domov, prvé bezpečie, možno aj prvé stresy a životné traumy. Počuli známe hlasy, hudbu, vnímali pohyby, dotyky… Alebo si pamätajú aj niečo horšie?
V každom prípade, tejto mame vďačia za život, a ja si ju vážim už len za to, že ich priviedla na tento svet!
Pobyt v pôrodnici, sterilná postieľka, cumeľ a fľaša, deň a noc, hodiny, dni, možno pár týždňov bez mamy…
Zrazu sa k postieľke skláňa cudzia žena, berie si dieťa na ruky a skúsene si ho prikladá ku hrudi, podopierajúc mu ešte nestabilnú hlavičku. „Ahoj, drobček! Prišla som si po teba, aby si tu nemusel byť sám. Dnes už budeš spať u nás.“ Profesionálny rodič – znie to síce ako profesionálny vojak, hoci by to malo mať presne opačný citový nádych – dočasná mama, ktorá je tu pre dieťa dovtedy, kým sa mu nenájdu rodičia.
Syn strávil u profimamy len niekoľko týždňov, zato naše dievčatá tam prežili viac než jeden rok svojho života. Všetci tam prišli rovno z pôrodnice, takže iný domov nepoznali. Ako správne bábätká nasávali nielen mlieko, ale aj blahodarnú prítomnosť ľudí, atmosféru, vône. Postupne kopírovali mimiku a spôsoby komunikácie tejto mamy, dokonca som spočiatku mala pocit, že sa na svoje profimamy podobali. Dôverne poznali priestor jej domu i dvora, časový harmonogram dňa. Tu získali istotu a pokoj, prvé vedomie toho, že sú milované. Tu ostal ich prvý úsmev, prvé džavotanie. Je mi ľúto, že som ich ešte vtedy nepoznala, ale zároveň som nevýslovne šťastná, že mali v tomto období spriaznenú dušu, ktorá ich pomojkala, prihovárala sa im, smiala sa s nimi a starala sa o všetky ich potreby.
Potom prišiel v ich živote zase zlom. Vo dverách noví ľudia (tí starí tvrdili, že vraj to bude nový ocko a mamka), dlhá cesta autom, cudzie priestory a obrovská neistota…
Števko sa po príchode k nám domov hral najprv na „slušáka“ a prvé dni si príliš nedovoľoval. Keď sa však oťukal, začal skúšať hranice – rev taký i onaký, vo dne i v noci. Našťastie sa zase rýchlo ubezpečil, že všetko funguje tak, ako treba, a vybudovali sme si nádherný vzťah. Jemu vďačím za to, že som sa stala mamou! Spočiatku trochu nesmelou, keď som sa ho bála aj prebaliť, okúpať alebo nechať na chvíľu samého. Zvedavo som pozorovala každý jeho pohyb a tešila sa z jeho malých pokrokov aj pádov. Bola som a doteraz som z neho nadšená. On ma naučil, že mama dokáže všetko (aj to, čo by o sebe nikdy nepredpokladala) a že láska mamy je pozitívne neobjektívna (lebo moje dieťa pre mňa bude vždy to najkrajšie a najšikovnejšie).
Cez dievčatá som sa o materstve naučila ďalšie dôležité veci. Napríklad to, že na lásku nemusí prísť nutne kladná odpoveď. Dievčatá už k nám totiž prišli staršie a ten šok, ktorý to pre nich znamenal, bol očividný. Ich okúzľujúci úsmev aj iskričky v očiach sa na niekoľko mesiacov vytratili a boli urevané, strnulé a neprístupné. Akoby sa sústavne na všetko a na všetkých hnevali. Nevládala som ich milovať napriek ich zdanlivému odmietaniu a každý deň som bojovala so svojimi ľudskými limitmi. Bála som sa, že to neustojím a vzdám. Ale láska sa predsa nevzdáva a bojuje! Trvalo to dobrého pol roka, kým si odsmútili a odhnevali to, čo potrebovali. Potom sa z nich opäť stali bezstarostné deti s podmaňujúcim pohľadom.
Ďalších pár mesiacov som potom bojovala s pochybnosťami o tom, či ich raz budem naozaj bezpodmienečne milovať. Mala som ich rada, ale nie tak vášnivo neobjektívne ako staršieho syna. Aj v nich som chcela vidieť tie najkrajšie a najšikovnejšie deti ako každá správna mama. Že láska naozaj nie je len pekný pocit, ale rozhodnutie? To už som počula x-krát, ale čo s tým… Aha! Rozhodnutie konať! Starostlivosť, obetavosť, malé skutky lásky, ktoré som im každý deň prejavovala, moje srdce postupne menili. Prešiel istý čas, kopili sa nám spoločné zážitky, a tým sa prehlbovalo aj naše spoločné puto. Končili vianočné prázdniny a ja som si zrazu uvedomila, že sa na nich pozerám presne tými nadšenými očami mamy: „Aké sú krásne! Aké sú šikovné!“ Zamilovala som si ich a už by som ich nedala za nič na svete!
ĎAKUJEM preto mojim deťom, že zo mňa urobili mamu!
Tak veľa vecí sa odvtedy v mojom živote zmenilo, toľkému ma naučili a ohromne ma posunuli dopredu v mnohých oblastiach. Je mi cťou, deťušáky moje, že vás poznám a mám. Ste úžasné! ♥ ♥ ♥
PS: Ďakujem aj starým mamám našich detí (mojej mamine, mojej babke a svokruške), lebo aj to sú mamy, ktoré ich majú rady! A predovšetkým, bez nich by som tu nebola ani ja, ani manžel, ani naše deti s nami…
od Magdaléna Rusiňáková | 10. jan, 2019 | Inšpirácie a zamyslenia, Knihy a filmy
Kto by nepoznal Supermana, Batmana alebo Spidermana? A vedeli ste, že aj oni boli „adoptovaní“?
– SUPERMAN
Pochádza z planéty Krypton a jeho rodičia ho evakuovali na Zem, lebo predvídali skazu svojej planéty. Pád malej vesmírnej lode si všimli bezdetní manželia Martha a Jonathan Kentovci. V jej troskách objavili bábätko, ktoré prijali za svoje a vychovali ho ako Clarka Kenta.
V normálnom svete pracuje Clark ako hanblivý reportér v denníku Daily Planet. V prezlečení Supermana sa mení sa vtipného a nebojácneho hrdinu. Disponuje obrovskou fyzickou silou, supersluchom, supervidením a dokáže lietať nepredstaviteľnou rýchlosťou. Bežnými prostriedkami je nezraniteľný. Svoje nadľudské schopnosti potajomky využíva v boji proti zlu.
Za svoje superschopnosti vďačí Superman síce svojim biologickým rodičom, ale ich využitie a nasmerovanie vychádza z hodnôt, ktoré mu vštepili jeho adoptívni rodičia. Hm, gény sa síce nezaprú, ale rodičovská výchova má tiež svoju váhu.
– BATMAN
Pod maskou netopiera sa skrýva Bruce Wayne, miliardár z Gothamu. Narodil sa bohatým a známym gothamským filantropom. V ôsmich rokoch do jeho dokonalého života kruto zasiahla chladnokrvná vražda oboch rodičov, ktorej bol očitým svedkom. Pri hrobe sa rozhodol pomstiť ich smrť.
Starostlivosť o malého chlapca prebral verný komorník Alfred Pennyworth. Stáva sa mu náhradným otcom, pomocníkom a najlepším priateľom. Vie Bruceovu deštruktívnu silu a emócie pretaviť v pozitívny boj za spravodlivosť. Bez neho by Bruce so svojou traumou a pomstou, ktorá v jeho srdci vrela, skončil ako kriminálnik vo väzení.
Dospelý Bruce v kostýme Batmana nemá nadprirodzené schopnosti, ale využíva telesnú zdatnosť a vyspelé technológie, ktorými predbieha dobu. Alfred mu aj v tomto veku pripomína, čo je jeho cieľom, a že má byť opatrný a morálne dobrý.
Zaujímavé je, že aj Batman sa neskôr ujme malej siroty, ktorej zabili rodičov ako jemu. Chlapcovi sa venuje, cvičí jeho fyzické a dedukčné schopnosti, až sa z neho stáva jeho pomocník Robin.
– SPIDERMAN
Peter Parker stratil svojich rodičov ešte ako dieťa. Vychovával ho strýko Ben a teta May. Obaja boli pre neho silnou morálnou autoritou a ovplyvnili jeho ďalší život.
Petrove superschopnosti sa rozvinuli po uštipnutí rádioaktívnym pavúkom. Zrazu má nadľudskú silu, vycibrené reflexy, nové zmysly a schopnosť udržať sa na akomkoľvek povrchu. Dovtedy bol len neobľúbeným, nadpriemerne inteligentným stredoškolákom, ktorého viac bavilo štúdium než zábava.
Peter chcel najprv svoje nové schopnosti speňažiť, ale jeho zámery majú katastrofálny záver. Unikajúci zlodej zavraždí jeho strýka Bena. Silný pocit zodpovednosti, ktorý mu strýko v štepil, ho vedú k rozhodnutiu, že svoje schopnosti bude využívať pre dobro ľudstva a v boji proti zločinu.
Viem, sú to len komixové rozprávky so šťastným koncom. Ale rozprávka vždy poukazuje na nejakú všeobecne platnú pravdu. V tomto prípade by to mohlo byť napr. toto:
- životná trauma sa dá prekonať,
- v živote je potrebné prijatie a podpora milujúcej osoby,
- negatívna emócia sa dá pretaviť v pozitívny skutok,
- dobrí náhradní rodičia nemusia mať superschopnosti,
- najväčšou superschopnosťou je láska!
No, a nám už nezostáva nič iné, len čakať, akých superhrdinov vychováme z našich detí my… 🙂
