Po kom to dieťa je?

Po kom to dieťa je?

Keď mal Števko takmer pol roka, boli sme na ďalšej preventívnej prehliadke u jeho detskej lekárky. Povyzliekala som ho a sestrička ho za ukrutného revu odvážila. Potom ho vyšetrovala lekárka. Okrem iného skontrolovala jeho motoriku, reakcie, zrakové a sluchové vnímanie. Pochválila ho, že je veľmi šikovný a podľa veľkého plagátu, čo mala zavesený nad lôžkom, zvláda všetko v norme, ba v mnohých veciach je o dobré dva mesiace popredu. Potešila som sa, čo vám budem hovoriť?!

Len potom sa na neho zvláštne zadívala a nahlas rozmýšľala, že by asi bolo dobré dať mu urobiť krvný obraz, lebo sa jej zdá akýsi bledý, či náhodou nemá nedostatok železa. Ako tak hútala, pozrela sa na mňa a vraví: „Ale, viete čo, nebudeme ho trápiť. Aj vy ste taká bledá, to má po vás. Veď aj oči má úplne po vás!“

V prvej sekunde som nevedela, či žartuje. Veď si nás predsa musela pamätať! Bola už síce tesne pred dôchodkom, ale kto by si nezapamätal dieťa, ktoré sme k nej prihlásili len nedávno ako 3-mesačné so zrozumiteľným zdôvodnením. Skúmavo som sa na ňu pozrela, ale zjavne to myslela vážne.

Rozosmiala som sa. „Ďakujem, pani doktorka,“ odpovedala som jej veselo, „ale asi ste zabudli, že my sme si ho adoptovali.“ „Aha, hej, úplne som zabudla, prepáčte,“ začala sa ospravedlňovať a možno jej to bolo i trochu trápne. Ja som sa však nesmierne tešila! Fakt som mala pocit, že sa na mňa podobá!

Aké to dieťa bude?

Keď sme sa na adopciu len pripravovali, často som v sebe riešila obavu, ako to naše dieťa bude vyzerať a či sa mi bude páčiť. Na detskej svätej omši som sledovala skupinky detí a premýšľala, aké asi bude. Bude štíhle či bacuľaté? Blonďavé či hnedovlasé? Modrooké či tmavooké? Bude vysoké či nízke?

Keby sa nám dieťa narodilo, asi by ma to až tak netrápilo, neviem. Čakala by som, že nám bude podobné; možno viac po jednej rodine, možno po druhej, ale zapasovalo by do rodiny. Ale takto? Zapasuje? A keď sa budú priatelia chváliť, že ich syn je celý ocko, dcérka celá mama, ako sa zapojíme my? Budeme trápne mlčať? Alebo budú kvôli nám taktne mlčať aj priatelia?

Pre vás dokonalé!

Neviem, či je to aj kus chémie, ako sa to tvrdí pri niektorých vzťahoch, ale ja verím tomu, že tak, ako mi Boh daroval fantastického manžela, tak mi daroval aj toto dieťa. Žiadne iné by som nechcela! Bolo krásne, pre mňa úplne dokonalé!

S prvými slovami, gestami, vycibrenejšou mimikou sme začali pozorovať, že Števko je celý tato! Tá veselá sangvinická povaha, šaškovanie, užívanie si pozornosti, suverénne vystupovanie. Keď sa mu rozviazal jazýček, nezastavil sa mu od rána do večera. Len počas obedňajšieho spánku na chvíľu stíchol. Rozprával, aj keď jedol, aj keď som mu umývala zuby. Keď sa sprchoval a zaspával, tak vyspevoval.

Dospela som k záveru, že moje obavy boli úplne neopodstatnené. Zovňajškom bol Števko celý po mne a povahovo celý po ockovi. Jasné, že gény má iné, ale to aj môj manžel. Veď on je vlastne tiež celkom cudzí chlap. No aj napriek tomu patríme k sebe a je mi bližší než ktokoľvek iný na svete! No nie je to zázrak? Žiť s dvoma cudzími chlapmi, ktorých nesmierne milujem, a patriť k sebe tak, akoby to Niekto vopred naplánoval? Vďaka ti, Bože!

A to sú čie? Naše!

A to sú čie? Naše!

„A ty si čia?“ zvyknú sa pýtať staršie panie malých detí. Deti sa však neunúvajú vysvetľovať, do ktorej rodiny patria, ale odpovedajú veľmi úprimne a jednoducho: „Mamina!“

„A mama sa ako volá?“ vyzvedá teta ďalej, lebo tá tvárička sa jej zdá povedomá. Ale ani tu sa nedočká triezvej odpovede. „Mama,“ dozvie sa bez zaváhania. Nanajvýš sa možno dopátra ku krstnému menu, ktorým mamu oslovuje ocko. Ktoré dieťa by už len prezrádzalo priezvisko?

♥♥♥

„A to sú čie?“ pýtali sa ma susedky, keď som s dievčatami po dlhej a chorľavej zime vyliezla z domu. Boli vtedy u nás asi 3-4 mesiace. „Naše!“ uistila som ich; veď som ich neukradla, ani si ich nepožičala na parádu. „Ale…, to sú rómske, že?“ potrebovali si doplniť informácie. „No…, áno,“ neprotestovala som a milo som sa na všetečné tety usmiala. Nemysleli to zle. Mám radšej ľudí typu „čo na srdci, to jazyku“ ako „mŕtvych chrobákov“, ktorí sa tvária, že vás ignorujú, ale hlava sa im prehrieva z toľkého množstva nezodpovedaných otázok.

Rómovia v tomto smere nemajú problém. Kým ostatní by váhali, či by tie deti predsa len nemohli byť moje biologické (veď môžem mať tmavšieho muža), oni sú si na prvý pohľad istí, že „tie deti sú z ich fajty“. Stretli sa s tým už viacerí rodičia, ktorí si osvojili rómske alebo polorómske dieťa. Dokonca malo aj svetlejšiu farbu pleti, aj tak sa naň okolostojaci Rómovia na zastávke potmehúdsky zapozerali a bez okolkov sa opýtali: „A to je vaše?“ Nasledoval úsmev, sprisahanecké žmurknutie a jednoznačná odpoveď adoptívnej mamy: „Naše!“ Obe strany však vedeli, čo to znamená.

♥♥♥

Minulé leto sa nás jedna pani na výlete opýtala: „To sú dvojičky? Nehnevajte sa, že som taká zvedavá, ale vy ste ich kojili spolu či po jednej?“  Dievčatá boli vtedy u nás necelý rok. Prešli sme si s nimi riadnou krízou a konečne sme nadobúdali pocit, že začíname tvoriť jednu rodinu. Asi to tak pôsobilo už aj navonok. Rozosmiali sme sa a vyšli s pravdou von.

Objektívne sa dievčatá na nás veľmi nepodobajú. Majú tmavšiu pleť, tmavé vlasy aj oči. Manžel má síce tiež tmavé vlasy a obaja so synom sa vedia pekne opáliť (ja som ako Snehulienka po celý rok), ale nejakú väčšiu podobu sme tam vtedy ešte nevideli. Dnes sa mi tá podoba zdá neuveriteľná. Kamarát tvrdí, že vraj vybledli (chlapi majú s tými farebnými odtieňmi odjakživa problémy). Ale odhliadnuc od toho, preberajú naše gestá, mimiku, opakujú slová, kopírujú bratove ťahy, móresy, žartíky. Sú ako kopírky! Sú naše „se vším všudy“!

♥♥♥

Tak čie sú? Naše! Od augusta už aj na papieri s našim priezviskom!