Keď mal Števko takmer pol roka, boli sme na ďalšej preventívnej prehliadke u jeho detskej lekárky. Povyzliekala som ho a sestrička ho za ukrutného revu odvážila. Potom ho vyšetrovala lekárka. Okrem iného skontrolovala jeho motoriku, reakcie, zrakové a sluchové vnímanie. Pochválila ho, že je veľmi šikovný a podľa veľkého plagátu, čo mala zavesený nad lôžkom, zvláda všetko v norme, ba v mnohých veciach je o dobré dva mesiace popredu. Potešila som sa, čo vám budem hovoriť?!
Len potom sa na neho zvláštne zadívala a nahlas rozmýšľala, že by asi bolo dobré dať mu urobiť krvný obraz, lebo sa jej zdá akýsi bledý, či náhodou nemá nedostatok železa. Ako tak hútala, pozrela sa na mňa a vraví: „Ale, viete čo, nebudeme ho trápiť. Aj vy ste taká bledá, to má po vás. Veď aj oči má úplne po vás!“
V prvej sekunde som nevedela, či žartuje. Veď si nás predsa musela pamätať! Bola už síce tesne pred dôchodkom, ale kto by si nezapamätal dieťa, ktoré sme k nej prihlásili len nedávno ako 3-mesačné so zrozumiteľným zdôvodnením. Skúmavo som sa na ňu pozrela, ale zjavne to myslela vážne.
Rozosmiala som sa. „Ďakujem, pani doktorka,“ odpovedala som jej veselo, „ale asi ste zabudli, že my sme si ho adoptovali.“ „Aha, hej, úplne som zabudla, prepáčte,“ začala sa ospravedlňovať a možno jej to bolo i trochu trápne. Ja som sa však nesmierne tešila! Fakt som mala pocit, že sa na mňa podobá!
Aké to dieťa bude?
Keď sme sa na adopciu len pripravovali, často som v sebe riešila obavu, ako to naše dieťa bude vyzerať a či sa mi bude páčiť. Na detskej svätej omši som sledovala skupinky detí a premýšľala, aké asi bude. Bude štíhle či bacuľaté? Blonďavé či hnedovlasé? Modrooké či tmavooké? Bude vysoké či nízke?
Keby sa nám dieťa narodilo, asi by ma to až tak netrápilo, neviem. Čakala by som, že nám bude podobné; možno viac po jednej rodine, možno po druhej, ale zapasovalo by do rodiny. Ale takto? Zapasuje? A keď sa budú priatelia chváliť, že ich syn je celý ocko, dcérka celá mama, ako sa zapojíme my? Budeme trápne mlčať? Alebo budú kvôli nám taktne mlčať aj priatelia?
Pre vás dokonalé!
Neviem, či je to aj kus chémie, ako sa to tvrdí pri niektorých vzťahoch, ale ja verím tomu, že tak, ako mi Boh daroval fantastického manžela, tak mi daroval aj toto dieťa. Žiadne iné by som nechcela! Bolo krásne, pre mňa úplne dokonalé!
S prvými slovami, gestami, vycibrenejšou mimikou sme začali pozorovať, že Števko je celý tato! Tá veselá sangvinická povaha, šaškovanie, užívanie si pozornosti, suverénne vystupovanie. Keď sa mu rozviazal jazýček, nezastavil sa mu od rána do večera. Len počas obedňajšieho spánku na chvíľu stíchol. Rozprával, aj keď jedol, aj keď som mu umývala zuby. Keď sa sprchoval a zaspával, tak vyspevoval.
Dospela som k záveru, že moje obavy boli úplne neopodstatnené. Zovňajškom bol Števko celý po mne a povahovo celý po ockovi. Jasné, že gény má iné, ale to aj môj manžel. Veď on je vlastne tiež celkom cudzí chlap. No aj napriek tomu patríme k sebe a je mi bližší než ktokoľvek iný na svete! No nie je to zázrak? Žiť s dvoma cudzími chlapmi, ktorých nesmierne milujem, a patriť k sebe tak, akoby to Niekto vopred naplánoval? Vďaka ti, Bože!