Zistila som, že písať autenticky o adopcii je veľmi potrebné. Dlho som s tým váhala. Je to tak osobná téma, že som si to spočiatku vôbec nevedela predstaviť. Začína sa pri hlbokom sklamaní z neplodnosti a nenaplnenia túžby po rodine a končí pri zlyhaniach v rodičovstve. A kdesi pomedzi to sa prepletá s nádejou, obrovskou radosťou, úprimným detským úsmevom a smiechom a neuveriteľnou porciou obojstrannej lásky.
Raz napíšem knihu
Keď som chodila ešte na základnú, pamätám si, ako som jednej spolužiačke vravela, že raz napíšem knihu. O čom, to som vtedy netušila, ale tá tajná túžba vo mne roky driemala. Vlastne spala hlbokým spánkom a možno ani neverila, že by raz mohla byť viac než len nenaplneným detským snom.
Po vysokej škole som začala prekladať. Vtedy som si uvedomila, ako veľmi ma písanie baví. Čím viac cudzích príbehov som prekladala, tým častejšie sa vo mne prebúdzal pocit, že také niečo by som možno zvládla napísať aj sama. Len to moje sebavedomie…
Nakoniec ma oslovili zvonku. Dostala som ponuku spísať príbeh Anky Kolesárovej, ktorá bola v tom čase ešte len slovenskou adeptkou na blahorečenie. Zdalo sa mi to na začiatok príliš veľké sústo, ale viacerí ma presviedčali, že na to mám a mám to prijať. Tak sa mi teda splnil sen a v lete 2017 mi vyšla prvá kniha.
Pozitívne ohlasy boli pre mňa prospešným nakopnutím. Uvedomila som si, čo ma baví a čo by som chcela robiť. Len ako to realizovať?
Od neplodnosti až po šťastnú mamu troch adoptovaných detí
Ruka v ruke s touto rokmi pochovanou túžbou sa vyvíjal aj môj príbeh. V istom momente mi to všetko zaklaplo dohromady ako puzzle.
Už toľkokrát nás oslovili známi, či by sme im vedeli poradiť: Majú sestru alebo sesternicu, alebo kamarátku, roky sa snažia o dieťa a nič. Už uvažovali aj o adopcii, ale zatiaľ nevedia. Čo majú robiť? …ten istý príbeh s malými obmenami.
Čo majú robiť?
Čo majú robiť? – To ja neviem, to sa musia rozhodnúť sami. Len viem, že na internete tých informácii nie je veľa. Na stránkach úradov sa človek dočíta, čo všetko je potrebné doložiť ku žiadosti, ale nejaké informácie zo zdroja, tie si musí človek vyloviť z diskusných príspevkov.
Nám samým najviac pomohlo to, keď sme sa mohli pred prvou adopciou s jednou adoptívnou rodinou stretnúť. Boli otvorení a úprimní, povzbudzovali nás, aby sme sa bez hanby pýtali. Tak sme sa pýtali! Okrem odpovedí na otázky sme zažili aj to, ako doma fungujú. Že nie sú mimozemšťania, sú k sebe pravdiví a majú sa radi. Bola to skúsenosť na nezaplatenie.
Ak môžeme, pomôžeme
Dnes sme v tejto pozícii my. Odpovedáme, radíme, dokonca sme jeden manželský pár navštívili. Nie, nerobíme reklamu, veď vieme, že to nemusí byť jednoduché a ani to nemusí byť cesta pre každého! Ľudia nás oslovujú sami. A ak im nejako môžeme pomôcť, radi to urobíme.
Keď mi svitlo, že v tomto úzkom okruhu „dedina – práca – voľný čas“ sa nás ľudia pýtajú, ale na Slovensku je množstvo ľudí, ktorí sa nemajú koho spýtať, povedala som si, že začnem o tom písať. Áno, trochu sa bojím, som totiž strašný introvert a pred viac ako dvomi ľuďmi vám nič nepoviem. Mám rada svoje súkromie a nechcem žiť ako vo výklade.
Pravdupovediac som myšlienku písať blog dlho zavrhovala, potom som sa s ňou istý čas pohrávala, už som aj rozmýšľala nad vhodným pseudonymom. A nakoniec som si povedala, že to urobím, že vystúpim z tej komfortnej zóny a predstúpim pred dav. Práve pre to, čo sme vďaka adopcii dostali my. Možno aj pre to, že nejakému dieťaťu zvýšim šancu, aby našlo fantastických rodičov.
Stojí mi to za to!
Ale pssst! Nahlas mi o dave nehovorte, lebo ma vydesíte. Ja si to chcem vychutnávať takto z domu, z môjho bezpečného prístavu. Tu vám rada otvorím dvere, pozvem vás dnu, predstavím vám našu rodinku, ponúknem kávu, čaj, niečo pod zub a za večného prerušovania „mamí, tatí“ sa príjemne porozprávame.