Máme výnimočné deti! Za ten svoj krátky život už stihli mať tri mamy! 🙂
- BIOMAMA
Na ich samom začiatku stála biologická matka. Deti boli v brušku a nemali dôvod riešiť, či je všetko v poriadku. Bolo to, ako bolo. Tu dostali základné predispozície, ktoré majú zapísané v DNA – ako budú vyzerať, na aké choroby budú mať nábeh alebo v čom budú obzvlášť talentované. Tu zažili svoj prvý domov, prvé bezpečie, možno aj prvé stresy a životné traumy. Počuli známe hlasy, hudbu, vnímali pohyby, dotyky… Alebo si pamätajú aj niečo horšie?
V každom prípade, tejto mame vďačia za život, a ja si ju vážim už len za to, že ich priviedla na tento svet!
- PROFIMAMA
Pobyt v pôrodnici, sterilná postieľka, cumeľ a fľaša, deň a noc, hodiny, dni, možno pár týždňov bez mamy…
Zrazu sa k postieľke skláňa cudzia žena, berie si dieťa na ruky a skúsene si ho prikladá ku hrudi, podopierajúc mu ešte nestabilnú hlavičku. „Ahoj, drobček! Prišla som si po teba, aby si tu nemusel byť sám. Dnes už budeš spať u nás.“ Profesionálny rodič – znie to síce ako profesionálny vojak, hoci by to malo mať presne opačný citový nádych – dočasná mama, ktorá je tu pre dieťa dovtedy, kým sa mu nenájdu rodičia.
Syn strávil u profimamy len niekoľko týždňov, zato naše dievčatá tam prežili viac než jeden rok svojho života. Všetci tam prišli rovno z pôrodnice, takže iný domov nepoznali. Ako správne bábätká nasávali nielen mlieko, ale aj blahodarnú prítomnosť ľudí, atmosféru, vône. Postupne kopírovali mimiku a spôsoby komunikácie tejto mamy, dokonca som spočiatku mala pocit, že sa na svoje profimamy podobali. Dôverne poznali priestor jej domu i dvora, časový harmonogram dňa. Tu získali istotu a pokoj, prvé vedomie toho, že sú milované. Tu ostal ich prvý úsmev, prvé džavotanie. Je mi ľúto, že som ich ešte vtedy nepoznala, ale zároveň som nevýslovne šťastná, že mali v tomto období spriaznenú dušu, ktorá ich pomojkala, prihovárala sa im, smiala sa s nimi a starala sa o všetky ich potreby.
- len MAMA
Potom prišiel v ich živote zase zlom. Vo dverách noví ľudia (tí starí tvrdili, že vraj to bude nový ocko a mamka), dlhá cesta autom, cudzie priestory a obrovská neistota…
Števko sa po príchode k nám domov hral najprv na „slušáka“ a prvé dni si príliš nedovoľoval. Keď sa však oťukal, začal skúšať hranice – rev taký i onaký, vo dne i v noci. Našťastie sa zase rýchlo ubezpečil, že všetko funguje tak, ako treba, a vybudovali sme si nádherný vzťah. Jemu vďačím za to, že som sa stala mamou! Spočiatku trochu nesmelou, keď som sa ho bála aj prebaliť, okúpať alebo nechať na chvíľu samého. Zvedavo som pozorovala každý jeho pohyb a tešila sa z jeho malých pokrokov aj pádov. Bola som a doteraz som z neho nadšená. On ma naučil, že mama dokáže všetko (aj to, čo by o sebe nikdy nepredpokladala) a že láska mamy je pozitívne neobjektívna (lebo moje dieťa pre mňa bude vždy to najkrajšie a najšikovnejšie).
Cez dievčatá som sa o materstve naučila ďalšie dôležité veci. Napríklad to, že na lásku nemusí prísť nutne kladná odpoveď. Dievčatá už k nám totiž prišli staršie a ten šok, ktorý to pre nich znamenal, bol očividný. Ich okúzľujúci úsmev aj iskričky v očiach sa na niekoľko mesiacov vytratili a boli urevané, strnulé a neprístupné. Akoby sa sústavne na všetko a na všetkých hnevali. Nevládala som ich milovať napriek ich zdanlivému odmietaniu a každý deň som bojovala so svojimi ľudskými limitmi. Bála som sa, že to neustojím a vzdám. Ale láska sa predsa nevzdáva a bojuje! Trvalo to dobrého pol roka, kým si odsmútili a odhnevali to, čo potrebovali. Potom sa z nich opäť stali bezstarostné deti s podmaňujúcim pohľadom.
Ďalších pár mesiacov som potom bojovala s pochybnosťami o tom, či ich raz budem naozaj bezpodmienečne milovať. Mala som ich rada, ale nie tak vášnivo neobjektívne ako staršieho syna. Aj v nich som chcela vidieť tie najkrajšie a najšikovnejšie deti ako každá správna mama. Že láska naozaj nie je len pekný pocit, ale rozhodnutie? To už som počula x-krát, ale čo s tým… Aha! Rozhodnutie konať! Starostlivosť, obetavosť, malé skutky lásky, ktoré som im každý deň prejavovala, moje srdce postupne menili. Prešiel istý čas, kopili sa nám spoločné zážitky, a tým sa prehlbovalo aj naše spoločné puto. Končili vianočné prázdniny a ja som si zrazu uvedomila, že sa na nich pozerám presne tými nadšenými očami mamy: „Aké sú krásne! Aké sú šikovné!“ Zamilovala som si ich a už by som ich nedala za nič na svete!
ĎAKUJEM preto mojim deťom, že zo mňa urobili mamu!
Tak veľa vecí sa odvtedy v mojom živote zmenilo, toľkému ma naučili a ohromne ma posunuli dopredu v mnohých oblastiach. Je mi cťou, deťušáky moje, že vás poznám a mám. Ste úžasné! ♥ ♥ ♥
PS: Ďakujem aj starým mamám našich detí (mojej mamine, mojej babke a svokruške), lebo aj to sú mamy, ktoré ich majú rady! A predovšetkým, bez nich by som tu nebola ani ja, ani manžel, ani naše deti s nami…